O cirkvi a vlastenectve - Bieli havrani
O cirkvi a vlastenectve
V tomto jazyku boli preložené a napísané náboženské knihy, ako napríklad slovanský tetraevanjeliál Nikodéma Tismanského (1405), ale aj historiografické a právne.
Prvé originálne literárne diela, vrátane majstrovského diela Neagoe Basarab's Teachings to His Son Theodosius, boli napísané slovansky. Oficiálne prvé dokumenty v rumunskom jazyku napísané v azbuke pochádzajú zo začiatku 16. storočia. Majster Coresi, súčasník clujského typografa Heltaia, vytlačil v Brașovských rumunských knihách túto abecedu, ktorá sa, zdá sa, používala výlučne do konca 18. storočia, keď ju s vysvetliteľnými ťažkosťami postupne začala nahrádzať latinská.
Oficiálny prechod na nové písanie sa v skutočnosti uskutočnil neskoro, po Únii kniežatstiev. Považujem za zaujímavé analyzovať, ako k tomuto prechodu došlo, z hľadiska námietky za pravoslávie ako hlavný depozitár rumunskej duchovnosti. Toto je téma tohto materiálu. Netvrdím, že mám originálne dokumenty, takže prinesiem buď problémy, ktoré každý pozná, alebo veľkoryso dostupné informácie na internete. Od začiatku určujem svoju pozíciu.
Signatár týchto skromných línií priznáva krst a je pravoslávneho obradu, ale formovaním filológa ho znepokojuje skutočnosť, že o zásluhách transylvánskej školy a Spojenej cirkvi s Rímom sa v dejinách Rumunov hovorí polovičato.
Našou prosbou nechceme v žiadnom prípade zakrývať zásluhy sedmohradského pravoslávia pri ochrane identity národa, napríklad počet odpracovaných rokov brasovského vzdelania v rumunčine.
Je známe, že prvá rumunská škola bola založená v roku 1495 v roku.
Dimitrie Cantemir v Descriptio Moldaviae tvrdí, že Moldavci písali latinskými listami až do Florentského koncilu v roku 1439 a my nemáme dôvod protirečiť vedcovi jeho postavenia.
Alexander Veľký, hovorí Cantemir, nariadil v reakcii na rímskokatolícky prozelytizmus spáliť všetky dovtedy písané texty latinskými znakmi, ktoré obsahujú azbuku a slovanskú abecedu.
Pre tlač v rumunčine v Transylvánii sa potom od roku 1573 používala latinská abeceda. Je to Kniha piesní (Fragmentul Todorescu), text preložený z maďarského originálu a pravdepodobne vytlačený v Kluži, s latinskými písmenami a maďarským pravopisom. Nasledovali ďalšie tlače tohto druhu, financované túžbou šíriť katolicizmus alebo kalvinizmus medzi Rumunmi: Žalmy Mihaila Haliciho z roku 1640, Katechizmus Stefana Fogarasiho z roku 1648, ako aj veľmi cenné lexikografické diela, ako napríklad Lexicon Marsilianum. Pravoslávny odpor vyvracal a kompromitoval takéto iniciatívy už viac ako jedno storočie, avšak bol preukázaný dôkaz, že rumunský jazyk je kompatibilný s latinskou abecedou.
Keď už hovoríme o príspevku gréckokatolíkov k revolúcii v roku 1848, mimochodom spomenieme, že platformu zhromaždenia Blaj navrhol Simion Bărnuțiu a súčasnú rumunskú hymnu napísal aj gréckokatolík Andrej Mureșanu. Ak dodáme, že väčšina signatárov Memoranda z roku 1892, vrátane Ioana Rațiu, Gheorghe Pop de Băsești a Vasile Lucaciu, boli gréckokatolíci, možno si urobíme predstavu, ktorá cirkev bola vlastne v popredí politického boja za rumunské práva. zo Sedmohradska.
Nemôžeme predpokladať, že zásluhy sedmohradskej školy sú výlučne miestne, a v rumunských krajinách nad horami sa varila iná polenta, východnejšia.
Naopak, bola doba, keď sa transylvánska škola stala vodiacim majákom rumunských učencov nad horami. Preto v Bukurešti našiel pedagóg Gheorghe Lazăr, pravoslávny, ale v rozpore s pravoslávnou diecézou práve preto, že prijal myšlienky transylvánskej školy, osvietených ľudí ako Iordache Golescu a Constantin Bălceanu, ktorí ho podporovali pri zakladaní vzdelávania v rumunskom jazyku v krajine. Rumunčina, v roku 1818, založením prvej školy s vyučovacím jazykom v rumunčine, školou zo Sfântul Sava a od prvých propagujúcich vynikajúcich študentov ako Ion Heliade Rădulescu alebo Petrache Poenaru.
Na záver „bez gréckokatolíckej cirkvi by neexistoval rumunský štát, národná identita a rumunský jazyk v podobách, aké poznáme dnes“. Citoval som z listu, ktorý poslal 19. júna 2013 vodca gréckokatolíckej cirkvi kardinál Lucian Mureșan pánovi Crinovi Antonescovi, vtedajšiemu predsedovi parlamentnej komisie pre revíziu ústavy, so žiadosťou o zahrnutie dvoch pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov do textu budúcej ústavy.