Samostatná izba. Ženské identity
Pretože March nie je obdobím venovaným ženám a ženskosti, Humanitas Bookstore (Cismigiu) napadlo usporiadať sériu udalostí, ktorých východiskom je práve táto téma (samozrejme v jej zastúpení v literatúre). Prvé podujatie tohto typu s názvom „Samostatná miestnosť“ sa uskutočnilo 5. marca s debatou „Prečo musíš dobre písať“, s Ioanou Pârvulescu, Annie Bentoiu, Gabrielou Creţiou a Astrid Camboseovou. Aby sme pochopili, prečo je všeobecným názvom „Samostatná miestnosť“, pozrime sa, čo Ioana Pârvulescu napísala v Literárnom Rumunsku v roku 2009, pričom si spomenieme na Virginiu Woolfovú a odpoveď mladým ženám s ambíciami románopiscov z Cambridge: možno prekvapivé, jej odpoveď bola, že aby žena dokázala dobre písať, potrebuje vlastnú izbu, v ktorej ju nikto neruší a v ktorej odchádza do dôchodku, keď musí sedieť za stolom.
Druhé vydanie „samostatnej komory“ v utorok 19. marca sa k Virginii Woolfovej dostalo ešte konkrétnejšie, diskusia sa točila okolo najnovšieho prekladu románu Orlando. Hosťami boli okrem prekladateľky Antoanety Ralian, ktorá nedávno získala rytiersky titul (zo žartu povedala, že sa v brnení neukáže a svojho koňa nechala doma), boli Radu Paraschivescu a Marius Chivu. Vysvetlenie tohto vzorca ponúkol Radu Paraschivescu: išlo o autorský román, román preložený ženou, preformulovaný ženou a tiež napísaný ženou, preto ich napadlo prísť s „inou“ perspektívou.
Ak sa Virginia Woolf narodila a zomrela v tom istom roku ako jej modernistický znalec James Joyce, ich cesty sa rozdelili, ako zistil Radu Paraschivescu: ak sa Odysseus rozvinie, stovky strán, čo predĺži čas jedného dňa, 300-stranová kniha Orlando pokrýva obdobie od Alžbety I. do druhej polovice dvadsiateho storočia.
Orlando je pre Virginiu Woolfovú netypickou knihou a Antoaneta Ralian vysvetlila prečo: je to kniha intenzívne komická, satirická, rozprávač sa mení na životopisca (čo je paródia na historické metafiikácie) a neustále s čitateľom konzultuje - celková technika nepublikované pre dobu, keď sa objaví román, predchádzajúci dnešnému typu literatúry.
Okrem toho existujú scény zmyselnosti, ktoré po prvýkrát hovoria o homosexualite, heterosexualite atď. Skupina nahnevaných mladých ľudí, za ktorých sa vydávala Virginia Woolfová, vysvetľuje Antoaneta Ralianová, mala čo demolovať, a to všetky predsudky a pokrytectvo zdedené z viktoriánskej éry, ktoré priniesli do literatúry vnútorný život: „Boli to avantgardní hippies a ničili mýtus o heterosexualite.“ “.
„Neverím na veľké rozdelenie medzi ženskou a mužskou literatúrou.“
Z môjho pohľadu to bola diskusia zameraná na mužsko-ženskú dichotómiu, ktorú režíroval Radu Paraschivescu a ktorý takmer úplne komentoval tento rozdiel: že román ťaží z netypickej satirickej noty pre ženský hlas, že ak vo viktoriánskej ére prijali ženy mužský pseudonym, Orlando ide opačne - je to pomsta? - a navyše, žena prekladá lepšie autora a muž lepšie? Dilemy, ktoré skrátila Antoaneta Ralian: „Neverím vo veľké rozdelenie medzi ženskou a mužskou literatúrou. To, že som preložil viac autorov, je náhoda “.
Okrem toho boli diskusie o románe veľmi vzrušujúce, pretože podnecovali čítanie alebo opätovné čítanie. Hovorilo sa o skrytých jemnostiach knihy, o novinkách, ktoré priniesli krajinu románu, v ktorom v tom čase chýbali experimenty, o práci na písaní (s odkazom na mučivú a dlhú epizódu v knihe písania básne). s citátom drahým od Oscara Wildea: „Celý deň som pracoval na básni: ráno som dal čiarku, večer som ju vytiahol“ - o posadnutosti dokonalosťou v písaní).
Uskutočnilo sa tiež stretnutie, ktoré autorku pozvalo, aby objavila alebo znovuobjavila Virginiu Woolfovú, nie hru, ako uviedla Antoaneta Ralian. „Pre niektorých je Virginia Woolfová hrou (Kto sa bojí Virginie Woolfovej?) Od Tennesseeho Williamsa - že ak je to divadlo, musí to byť Tennessee Williams.“ Takže vás pozývam, aby ste si prečítali spisovateľku Virginiu Woolfovú a sledovali, kedy sa objaví nový preklad Antoanety Ralianovej, tentoraz Joyceho listy jeho manželke - také nemorálne, že zrejme nespoznávajú vynikajúcu Joyce, prezradila prekladateľka.